|
 “Ľavicový” minister dopravy, pôšt a telekomunikácií Ľubomír Vážny navrhuje zdraženie cestovného, ktoré "v niektorých prípadoch" povedie "aj k zlacňovaniu". „Zaokrúhľovanie“ je len lacný trik, v rámci ktorého je celkový cieľ a očakávaný výsledok zvýšenie ceny cestových lístkov. Občan je obeťou neustáleho vládneho „boja proti kríze“ a „opatrení na záchranu ekonomiky“. Zdražovanie cestovných lístkov je jedným z „mnohých systémových opatrení“ tejto „ľavicovej“ vlády smerom k záchrane Železničnej spoločnosti Slovensko (ŽS) v jej agónii.
Zdražovanie lístkov pre študentov a dôchodcov je asi podľa ministra optimálnou cestou, ako občania prispejú do pokladne ŽS. Natíska sa otázka, či sa potvrdzuje, že hospodárska kríza je nástrojom, prostredníctvom ktorého sa bežní občania skladajú majiteľom súkromných firiem, alebo vládnym rozkrádačom na ich zisky. V zastúpení ministrom dopravy, pôšt a telekomunikácií je pritom jediným akcionárom v ŽS štát.
Študentov podporujú rodičia a štát a tak isto dôchodcov vypláca štát a čiastočne podporujú aj deti či rodina. Systém „nech sa o mladých postarajú rodičia“ je nám známy aj z odporúčania ministra školstva, aby verejné vysoké školy prijali o päťtisíc študentov viac. Ostáva sa nám len obávať, ako bude v podaní tento „ľavicovej“ vlády vyzerať systém „nech sa o starých postarajú ich deti“, keď nebude na dôchodky.
Mechanizmus protikrízových opatrenií
Protikrízové opatrenia vlády a ich dôsledky spočívajú napr.
a. v zvyšovaní spoteby obyvateľstva s tým, že zvýšená spotreba „oživuje ekonomiku“ prostredníctvom zvýšenia ziskov podnikateľov
b. v zvyšovaní ceny výrobkov a služieb
c. v pomoci spriateleným firmám pri dosahovaní zisku napr. cestou získavania zakázok
d. v prenose ťarchy starostlivosti na iných (rodičia o vysokoškolákov, dospelé osoby o starých), v prípade kolapsu sociálneho systému k nemu dochádza v maximálnej miere.
Najkrikľavejším príkladom je priamy prenos majetku zo štátu na podnikateľov – pumpovanie peňazí daňových poplatníkov do firiem v rámci pomoci v hospodárskej kríze.
Nezriedkavým javom je vzájomná previazanosť zvyšovania cien (b) a pomoci spriateleným firmám (c). Ak je miera pomoci spriateleným firmám z hľadiska hospodárenia „štátom ovládanej“ firmy neudržateľná, dochádza k zvyšovaniu ceny výrobkov a služieb. Z hľadiska moci je rozumné udržiavať na čele firmy politicky nominované, aj keď odborne neschopné vedenie, ktoré síce nevie riadiť firmu, ale je (najmä čo sa týka pomoci spriateleným firmám) lojálne politickým a ekonomickým šéfom. Výrazne negatívne dôsledky znižovania životnej úrovne, napr. prenos ťarchy zo strany štátu na iných (d), je nutné obhájiť pred plebsom tak, aby naďalej spotrebúval tovary a služby v čo najvyššej miere a prispieval tak k ziskom tých, ktorí daný štát ovládajú. Jedným z argumentov či háčikov, ktoré takto vlády a podnikatelia hádžu obyvateľstvu, je keynesiánsky argument o „oživovaní ekonomiky“ zvýšenou spotrebou (a).
Záujmy občana
Stojí za zamyslenie, že v dobe, keď za prácou a vzdelaním či vecami dennej spotreby treba cestovať, sa akosi zabúda na „sociálne výhody“ pre toho, kto cestuje za prácou a platí dane. V dobe prehlbujúcej sa hospodárskej krízy plánuje „ľavicový“ politik preniesť negatívny výsledok svojej riadiacej práce na občana. Zdražovaním o centy, ktoré z hľadiska prechodu na Euro vyzerajú tak drobne.
Vláda vytýčila smer k novej, „neosociálnej“ politike, smer „zachraňovať ekonomiku" na úkor bežného občana. Paradoxom je, že i v dôsledku kapitalistickej krízy a poklesu HDP Slovenska medziročne o 6-12%, stále bude HDP vyšší, ako v rokoch 1991-2006, keď cestovné na súčasnú úroveň nezdraželo. Nehovoriac o rokoch pred 1990, keď HDP bol o 30-50% nižší, ako dnes, v čase krízy, a cestovné bolo takmer zadarmo.
Tento paradox by mala vláda vysvetliť nám občanom. Ako sa rozdeľujú zisky z HDP na Slovensku?
Využíva vláda fenomén hospodárskej krízy, aby si s nami mohla robiť, čo chce, tak, aby sme to s pochopením prijali? Áno, využíva. Ale čo potom, ak to väčšina prestane prijímať s pochopením?
|
