|
Francúzsky televízny experiment s mučením elektrickými šokmi a naše televízne experimenty s demokraciou, kolonizáciou, zločinmi komunizmu a ľudskými právami Predpokladám, že väčšina čitateľov si pozrela alebo prečítala o televíznom dokumente „Hra smrti“ (šou) s elektrickými šokmi a mučením, ktorú francúzska televízia France-2 odvysielala 17.3.2010.
Len stručne:
V televíznej šou každý zo 80 účastníkov dával elektrické šoky človeku, keď odpovedal na otázku nesprávne. Každou zlou odpoveďou napätie stúpalo, až po maximum 460 voltov, keď odpovedajúceho zabili. Pri elektrických šokoch mučený človek kričal od bolesti a prosil ľudí, aby prestali. I keď niektorí chceli zo súťaže odstúpiť, moderátorka ich presvedčila, že musia pokračovať. Výsledkom bolo, že zo 80 ľudí len 16 odišlo zo štúdia, ostatných 64 (t.j. 80% účastníkov) dalo obeti aj najsilnejšiu – smrteľnú dávku. Účastníci šou však nevedeli, že v skutočnosti týraný účastník bol iba herec a zásahy elektrickým prúdom predstieral. Bol to len experiment, ktorý mal zistiť, koľko percent ľudí je schopných podriadiť sa príkazu, i keď príkaz znel „len“ zabiť bezbranného a nevinného človeka. Neuveriteľné je, že až 80% účastníkov sa podriadila tomu, čo im hovorila televízia, v tomto prípade moderátorka, a zabili nevinného človeka, ktorého nepoznali, ktorý im nič neurobil. Zabili ho za to, že neodpovedal správne na bezvýznamné otázky. Ešte neuveriteľnejšie je, že účastníci šou nemuseli príkaz poslúchnuť, že za neposlúchnutie príkazu im nič nehrozilo. Strašným poznaním tohto experimentu je, že autorita, ktorá dávala účastníkom príkazy, aby dávali elektrické šoky, bola známa televízna osobnosť. Nebol to nositeľ Nobelovej ceny, vysokoškolský profesor, profesor psychológie, vedec, vynálezca, vojenský generál, veliteľ práporu, prezident, náčelník polície, pápež ani biskup. Opakujem, bola to len známa televízna osobnosť, ktorej príkazom sa podriadilo 80% účastníkov a dobrovoľne „zabilo“ nevinného človeka. Z experimentu vyplýva, akú veľkú moc má televízia nad ľuďmi. Ak im povie, aby mučili bezbranného človeka s tým, že ho môžu zabiť, väčšina poslúchne. Producent programu Christophe Nick v denníku Le Parisien hovorí: "Ľudia by nikdy príkaz nesplnili, keby nemali dôveru v televíziu. Hovoria si, že televízia vie, čo robí". Podľa jeho názoru sa moc televízie prejavuje aj v tom, že ľudia do nej chodia a zverujú sa dokonca so svojimi sexuálnymi problémami"....“V televízií sa producírujú exhibicionisti a z televíznych divákov sa stávajú voayeri ". Toto je hlavný dôvod, prečo po prevratoch v bývalom socialistickom bloku naši osloboditelia-kolonizátori rýchlo obsadili mediálny priestor a začali experiment - šou, takú istú, ako France-2 v dokumente „hra smrti“. Nešlo im o to, aby účastníci ich experimentu zabili nevinného človeka, ale aby s radosťou účastníci experimentu prijali nových kolonizátorov so všetkých, čo k tomu patrí. Naše mediálne hviezdy, známe televízne osobnosti prehlasovali, že: „Štát je zlý vlastník podnikov, bánk poisťovní atď...., že keď budú patriť súkromníkom, naše platy budú stúpať a za 5 rokov dobehneme Rakúsko...., že treba rozbiť jednotné roľnícke družstva a zaviesť súkromných farmárov a naše poľnohospodárstvo bude prosperovať..., že súkromné médiá – t.j. demokracia a sloboda slova nám zabezpečí dôstojný život medzi civilizovanými krajinami...., že keď odstránime komunistickú „totalitu“, tak ľudia konečne začnú slušne žiť, prestanú sa vraždiť, páchať násilné trestne činy, opíjať sa alebo drogovať...., že keď naši vojaci budú zabíjať nevinných ľudí vo svete za záujmy našich kolonizátorov, tak si tým zabezpečíme našu bezpečnosť..., že, keď si budeme dennodenne okydávať našu minulosť (t.j. komunistický zázrak vo všeobecnom rozvoji Slovenska a dodržiavaní ľudských práv), tak nás demokratické a humánne a civilizované krajiny prijmú medzi seba, môžeme im opatrovať starých rodičov, živiť sa u nich menej populárnou prácou a pracovať v ich podnikoch na Slovensku, majúc štatút „Drotár 21. Storočia“. Záverom by som chcel predsa poukázať na jeden a zásadný rozdiel medzi francúzskym televíznym dokumentom „Hra smrti“ a „našimi“ televíznymi šou. Vo francúzskej televíznej šou týraný účastník bol iba herec a zásahy elektrickým prúdom predstieral. Účastníci našich televíznych šou sú reálny ľudia, sme to mi a ako to dokumentujú naše štatistické ročenky, výsledky šou nepredstierame sú tiež reálne,. Po roku 1989, viac ako dvojnásobne stúpol počet zavraždených, niekoľko násobne stúpol počet násilných trestných činov, radikálne stúpol počet žien alkoholikov, počet narkomanov a mnohých nehumánnych činov proti ľudskosti, ktoré sme tu pred zavedením šou nemali... Uvedomia si toto všetko účastníci našich televíznych šou?
Ja predpokladám že ťažko, pretože nie som známa televízna osobnosť, som len obyčajný vedecký pracovník, ktorého vystúpenie v televízii demokracia, sloboda slova a dodržiavanie ľudských práv nedovolí. RNDr. Karol Ondriaš, DrSc.
ondrias.sk
Táto adresa je chránená pred robotmi nevyžiadanej pošty. Ak ju chcete vidieť, musíte mať povolený JavaScript.
19.3.2010
|
&# 34
